Môj známy mi raz na terase povedal: „Ako ma mohla tak rýchlo vymazať zo svojho života?“ Priznám sa, že od neho by som nečakala takúto otázku, keďže tento pekný muž nemá núdzu o náklonnosť žien, lepšie povedané: zobali by mu z rukáva….
Pointa však je, že sa zamiloval do omnoho mladšej kočky, vekový rozdiel asi 15 rokov. Z ničoho nič mu dala kopačky. Bez akéhokoľvek varovania a bol z toho zdrvený. Nechápal dôvod, prečo, a ako to mohla tak rafinovane bez citov dokázať, takto raniť jeho prelietavé city.
„Nuž“, povedala som, „toto sú dnešní mladí ľudia“. A on na to: „Ale ja to tak nemám, nedokážem“. Priznám sa, že mlčky som s ním súhlasila a v duchu pritakala, aj ho trochu ľutovala, pretože neraz som túto situáciu sama zažila. „Áno, bolí to, viem, ale oni to tak nemajú“. „Buď sa naučíme aj my takto žiť, alebo budeme trpieť“, stroho som odpovedala a na jeho tvári som videla nemý, smutný údiv a možno aj prikývnutie.
Tak celkom dobre, čo pozorujem v spoločnosti, v ktorej sa pohybujem, veľakrát sa skloňuje slovo mileniáli, že vraj sú egoistickí a bezcitní. Máte pocit, že takto naozaj dnešní mladí ľudia vidia a cítia svet? Na základe čoho ale získali túto percepciu?
Vieme, že internet a doba techniky nám dávajú iluzórnu predstavu moci, kontaktu s realitou, informácie a ďalšie moderné vychytávky, či motivačné a napredujúce, ale i také patetické, zdanlivo dokonalé, bezchybné. Ako potom môžu formovať náš sebaobraz a naše vystupovanie vo vzťahoch? Priznám sa, že vidím stále viac i tých viacej reálnych, pravduchtivých životných peripetií, kedy mládež, ale i dospelí čelia duševnej kríze. Čo ma prekvapuje najviac, je vek týchto mladých ľudí.
Možno budeme žiť v susedskej spoločnosti, čo by nebol zlý nápad, len mi akosi chýba ten dôležitý aspekt rodiny, altruizmu a humanizmu. Aby to nebolo iba tak „naoko“.
Definovanie osobnosti v dnešnom svete je tak povediac komplikované. Máme dostupné médiá, socálne siete, ekonomické trendy, materské trendy, trendy, ako žiť v spoločnosti, či sme single alebo máme rodinu. Škatulkovanie je tu v istom zmysle rafinovane skryté pod pojem individualizmus, ktorý sa stratil v spleti a snahe byť výnimočný. Dnes ťažko nájsť osobnosť, ktorá by výrazne vynikala výnimočnými vlastnosťami, ako voľakedy príklad Budhu, Dalajlámu, a mnohých iných. Pomaly ľudia údajne dosahujú ich stav prežívania, čo ma mätie a zároveň mám z toho strach, koľko toho moderná doba, literatúra a trendy v neobmedzenej slobode myslenia priniesla.
To, k čomu smerujem ja, je pointa, že málokto sa sotva dokáže priblíziť k múdrosti týchto velikánskych duší, pokiaľ nemá životnú skúsenosť s niečím, čo ním naozaj otriaslo. Doslova od základov.
Vnímanie ženskej významnosti sa iste rokmi v mnohom zmenilo.
Ešte stále existujú kultúry, kde žena je vnímaná ako podradená bytosť vo vzťahu k mužovi. Ako vec, ktorá nemá skoro žiadne práva a jej osud po sobáši je celý v rukách jej manžela.
Poďme sa na to pozrieť zo spirituálneho hľadiska. Tí, ktorí nemajú radi spiritualitu, to môže byť aj racionálny pohľad na vec. Čo znamená teda žena pre muža? Doplnok, vec, prívesok, poslušnú ovcu alebo je to už niekde úplne inde a muži to dávno podvedome cítia.
Aj Adam by bol bez Evy iba Adamom. Kým by vlastne bol? Mužom bez duše. Nerozumel by svojim percepciám vnímania sveta a ťažko by sa v nich orientoval, ako stratené dieťa, ktorému chýba pohladenie na duši.
Cítil by, že na prežitie potrebuje mať zintenzívnený inštinkt lovca, pretože prežiť znamená sa prebiť.
Ale nielen sa prebiť, ale aj sa deliť o svoj úlovok, zdielať radosť, lásku a spolupatričnosť. Sexuálne túžby nevynímajúc. Veď sme predsa živočíšny, pardon, ľudský druh.
Čiže, to, čo nosíme odpradávna v DNA sa nemôže stratiť, dobovo sa môžu pozmeniť trendy, čo si snažíme osvojiť, aby sme boli „in“. V kruhu diania, s túžbou zapadnúť a byť akceptovaný a prijímaný. Kto by chcel byť čiernou ovcou, ktorá si kráča svojou cestou a je oddaná svojmu vnútornému presvedčeniu. Veď iste by ju väčšina odsúdila a označila nálepkou čudáctva, aj keď podvedome by mnoho ľudí cítilo tú zvláštnu náklonnosť, súznenie duší, že čosi, čo táto čudesná bytosť manifestuje, je krásne a pravdivé. Skutočné a hodnotné.
Prečo potom bežíme po „páčiky“ okolia?
Pýtame si zvolenia a akceptáciu, aj keď doslova žobreme a naše vnútro baží po sebaláske, niečo, čo nemôže prísť od iných, zvonka.
Smerujeme svoju pozornosť na vonkajší svet, ktorý nás doslova a dopísmena pohltil.
Máme tu rýchlokurzy osobného rozvoja za 3hodiny, osvietenie, kurzy spirituality ponúkajúce titul Master. Áno, a zabudla som tituly a uznania.
Svet sa mení, čo je nepopierateľné a prospešné, ale hodnoty sa nemenia. Tí mladí, mileniálni a nádejní ľudia tvoria zdá sa, iné hodnoty, ktoré ale prinášajú povrchné, prchavé šťastie v osobnom živote.
Majú pred sebou však kopec výziev, ktoré sme im nechali vývinom našej spoločnosti. Niektorí ešte stále hejtujú a popierajú existenciu globálnej envirokrízy, ktorú sme vyprodukovali sústavným znečisťovaním planéty.
Zamýšľam sa, či mladým budú tieto prchavé hodnoty stačiť. Cez deň ĺúbiť jedného, v noci druhého.
A hlavne nestratiť svoju tvár dokonalého človeka. Čo poviete, sú toto reálne, udržateľné hodnoty?
Len tak na zamyslenie, priatelia….Teším sa na Vaše komenty!:-)
Slavka