Rozmýšľam, koľkokrát sme sa ocitli v situácii, keď nás niekto požiadal o pomoc, radu, názor alebo len tak o rozhovor.
Pre mňa je to znamením dôvery, ktorú vo mňa ľudia majú, že ich aspoň viem vypočuť, povedať im svoj názor, rozhodnutie však musia urobiť sami.
Keďže žijeme v rýchlej dobe, toto puto sa akosi vytratilo, azda zostalo iba v povrchnej rovine prejavenia záujmu a potom akoby sa prehodili výhybky.
Niekedy sa mi zdá, že ľudia ani nechcú počúvať o problémoch iných, chápem, že každý má svojich problémov dosť, no v neposlednom rade sme ľudia a kto pomôže človeku, ak nie človek? Isto som okúsila liečivú silu zvierat, a pýtam sa, či tieto nemé tvory vedia dať človeku väčšiu podporu ako ľudia. Niektorí dokonca prestali veriť ľuďom a oddali sa zvieratám, ktorým môžu bezvýhradne dôverovať. V mnohom s nimi súhlasím, ale stále chcem však veriť, že ľudské plemeno, hadie plemeno, ako povedal Kristus, má stále nádej na prerod. Byť viac poslucháčom, poradcom, dôverníkom a láskavým sprievodcom. Snáď by sme nemali toľko prípadov pribúdajúcich smútkov a úzkostí, kde sa ľudia ocitnú na pokraji svojej viery.
Voľakedy naši predkovia nemali toľko nástrojov na komunikáciu a presun a predsa boli schopní prejsť len tak pešo bezmála 5 kilometrov, aby cítili spolupatričnosť a zdieľali svoju dobrotivosť s rodinou. Ľudia boli zvyknutí hovoriť svoje starosti a radosti a cítili sa menej osamelí. Nejako si vedeli pomôcť jeden druhému a v človeku zostal ten pocit súznenia a lásky. Vždy boli prípady ľudí, ktorí boli zlomyseľní, mám však pocit, že v dnešnej dobe ich je podstatne viac aj keď máme toho oveľa viac – myslím tým majetkov, možností niečo získať, vlastniť, podnikať, podvádzať a podobne.
Snáď, keď nás niekto nabudúce požiada o pomoc, skúsime aj opäť ho kontaktovať, či sa má OK:-) Je to znakom, že sme ho nielen odfajkli prvotnou pomyslenou pomocou, ale nám skutočne na ňom záleží. Že sme nezískali iba prospech, že niekto možno pomohol nám a my mu to isté neoplatíme nezáujmom.