Pekná, poučná poviedka, ktorá pozornému čitateľovi veľa napovie a pripodobní dnešný svet, teda aspoň z psychologického pohľadu.
Pamätáte si na postavu Martina Kukučína, Ondráša Machuľu, ktorého nazývali neprebudeným, pretože bol psychicky zaostalý, mladý husiar?
Po smrti rodičov vyrastal s tetkou, jeho vzhľad bol ohyzdný, no napriek tomu sa s ním deti rady hrali. Možno to bolo tou zaostalosťou duševnou, ktorá bola tak nevinná, že deti priťahovala, pretože sa pri ňom cítili bezstarostne a sviežo. Mne to pripomína pocit, keď ľudia v dnešnej dobe pohrúžení v strese a starostiach pri stretnutí sa s „jednoduchším“ človekom zrazu zistia, že život je o niečom inom, o čom doteraz snívali. To slovo snívali je dôrazné v tom, že pri zamyslení sa o Ondrášovi, ktorý bol považovaný za neprebudeného, kto v tejto situácii je vlastne neprebudený?
Ak my ľudia považujeme čudákov a bohom obdarených ľudí za neprebudených, akí prebudení sme vlastne my?
Hovorí sa, že: „Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Matúš 5:3 V tomto prípade si dovolím tvrdiť, že autori už v minulosti dokázali poukázať na výrazné rozdiely v spoločnosti a vo svojich dielach písali, čo nám dnes zostalo ako dedičstvo, s ktorým treba hodnotne naložiť.