Vzťahy, hodnoty dnes a predtým

Kdesi dávnejšie som čítala, že depresívni ľudia vidia svet najreálnejšie. Prikláňam sa k tomuto tvrdeniu, keďže byť príliš optimistický asi nie je úplne v poriadku.

Píšem vždy na základe akéhosi podnetu, či vonkajšieho, či vnútorného, tentokrát mi stačilo sa prizrieť do písmen konverzácií na internete.

V podstate to vnímam z pohľadu človeka, ktorý si sám prežil vnútornú premenu, keď slovo depresia bolo viac než nežiaduce. Pozrieme sa na to z pohľadu z vtáčej perspektívy a následne z pohľadu vnútornej animy.

Z vonkajšieho pohľadu je pre mňa depresia tlak, ktorý na náš vytvára okolie, vlastne nevytvára, my si ho tvoríme sami. Vplyvom vnútorného nastavenia v súvislosti s rannými traumami z detstva, prípadne názory, ktoré sme si stihli osvojiť. Je to o tom, aké vzťahy sme zažili v našej rodine, s rodičmi, starými rodičmi, krstnými, bratmi, sestrami, tam sa začína utvárať prvotný sebaobraz človeka, obraz zvonka. Ak sme zažili málo pozitívneho, radostného, láskavého, úprimného, ťažko si utvoríme obraz harmonického sveta, po ktorom chceme kráčať. V ľuďoch častokrát objavíme zradu, poníženie, krivdu a to nás len posilňuje o obraze, ktorý sme si myšlienkami vytvorili. A tak sa to ťahá roky rokúce, to dobré je predsa také ťažko uveriteľné a aj keď na chvíľu zažijeme niečo krásne, častokrát sa to razom môže veľmi jednoducho zboriť. Zboriť preto, lebo z nášho pohľadu viery to predsa nemôže byť pravda. To krásne sme sa naučili odmietať a popierať. Otázky vplyvu falošnej dokonalosti na sociálnych sieťach ani nehovorím. Kto z nás im nepodľahol? Koľkým z nás sa z ich vplyvu podarilo vymaniť? Vonkajšie okolnosti definujú našu predstavu o tom, aký život máme žiť.

Niekto už v mladom veku zistí, že zrazu nie sme šťastní. Akokoľvek sa snažíme, jednoducho to nejde. Problémom však je práve ten tlak. Vonkajší už je tak osvojený, že je zrazu vnútorný, a od toho sa už veru ťažko uniká. Ak viete, čo mám na mysli, je to volanie našej duše, že je tu a že je prehliadaná, ignorovaná, zradená, opustená, osamelá. Ako môže byť šťastná, keď ju vlastne odmietame. Odmietame priznať, kým sme, kým sme boli a kým chceme byť. Každý z nás je jedinečný. A práve tu vzniká priestor sa na depresiu pozrieť ako na príležitosť spoznať sám seba vnútorne. Ona je vlastne tým tieňom, ktorý nám ukazuje, že sme niečo viac ako temnota, do ktorej sme priťahovaní. Je tu preto, aby nás vlastne z tohto tieňa vyslobodila. Je to cesta vnútornej transformácie a objavenia nášho vnútorného svetla, ktoré vieme ponúknuť ostatným.

Každý v živote zažije pocit akejsi duševnej konfrontácie s niečím, kým vlastne je. Aj keď to svetlo v sebe objavíme, je krásne sa s ním podeliť s ostatnými. Nikdy naozaj nevieme, čím si ľudia prechádzajú, keďže dnes je „in“ byť „happy“. A vidíte, mnohí, skutočne mnohí z nás nie sú.

Chcela by som týmto vyzdvihnúť, že je kľúčové pre ľudský druh udržiavať intimitu vo vzťahoch. Tú sociálnu. Nebáť sa zdôveriť, či vypočuť niekoho, aj keď ho vôbec nepoznáme. Nikdy naozaj nevieme, ako práve jemu môžeme citlivým a úprimným rozhovorom, ba možno vypočutím zmeniť život. To je predsa také ľudské a predsa tak málo viditeľné.

Verím, že ľudstvo vyspelo nielen v technológiách, ale vyspeje aj v skutočných hodnotách, ktoré vlastne udržiavajú to teplo na Zemi, na planéte, ktoré je tu pre nás a my pre ostatných.

P.S.: s nádejou, že každý z nás je schopný nájsť sám seba a taktiež ľudí svojho „kmeňa“, lebo predsa len sme rozdielni!

Yiruma, môj obĺúbený klavirista.