„Fantázii sa medze nekladú“. Ako sa ale vraví, žiadne stretnutie nie je náhodné a ľudí, ktorých stretáme v živote, nám niektorí rezonujú viac, iní menej. To je skrátka fakt. Pri istých ľuďoch cítime, že sú v našom živote niečo viac ako ostatní a tak je to v poriadku. Ak tomu vnesieme kúsok logiky, je to preto, že týchto ľudí si pustíme takzvane k „srdcu“. A tak je to v poriadku.
Vo svete fantázie, prečo fantázie, veď to existuje reálne, sa stretnú dve duše, mužská a ženská. Obaja cítia, že patria k sebe. To nie je, ako keď niekoho vnímate zmyslami a proste toho človeka vnútorne necítite. V tomto prípade je to súzvuk duší, podľa ktorého spoznávate, že ten človek je zrazu viac než len vonkajšok z mäsa a kostí, oblečenie, ktoré nosí, vôňa, tvár, ktorá ho predstavuje alebo hendikep, ktorým je výnimočný. To niečo, čo vidíte, je jeho duša, vlastne vidíte jeho vnútro.
Verím, že naozaj žiadne stretnutie nie je náhodné a záleží na oboch dušiach, ktoré sa stretli, aby v ideálnom prípade pochopili, že sa aj mali stretnúť. Je na oboch, ako s touto situáciou naložia, či sa nechajú viesť vesmírom, ktorý je tak dokonalý, že už dávno vedel, že títo dvaja sú vlastne jedno, nepotrebuje na to žiadne dôkazy.
Niekedy sa snažíme popierať to, čo v skutočnosti cítime a tým si život komplikujeme rezistenciou veriť, že to puto, ktoré existuje, je skutočné.
V prípade spriaznených duší môžeme hovoriť o pute lásky, ktoré je krásne a jedinečné. So žiadnym iným človekom takéto puto nemáme. Môžeme to cítiť, akoby sme sa poznali roky, stáročia, tisícročia, áno dokonca aj z minulých životov. Vôbec to nie je výnimočné.
Nepopierateľné je to, že títo dvaja sa mali stretnúť a príbeh si opäť napíšu sami, podľa vlastnej slobodnej vôle a túžby na základe skúseností, s ktorými sa v súčasnom živote stretli. Okolností, ktoré ho formovali najmä zvnútra. Sila viery je však nekonečná. To iba myseľ si píše scenár, ktorý má uložený na hard disku, prehráva si zážitky a na základe nich potom prisudzuje veciam význam. Správne a nesprávne. Ak to puto ale akýmsi spôsobom poprieme a prenecháme velenie rozumu, toto stretnutie sme vlastne oddialili do budúcna, ktovie do akého. Tento život, budúci?
Myslím si, že je krásne, ak nezabudneme na fakt, že to, čo sme s našou spriaznenou dušou prežili, je večné. Oni ostanú v našich srdciach, spomienkach navždy. Pretože k nám patria, poznajú nás viac, ako my sami seba niekedy a v tom je krásne veriť, že tu budú pre nás a aj my pre nich. Láska, ktorú pri nich cítime nás dokáže previesť životom v ťažkých časoch, sotva by to bol človek, ktorý je vám cudzí.
Každý, kto toto puto zažije, by ho nevymenil za nič iné na svete. Preto duša vie, lebo je večná. Mňa teší, že som takých ľudí spoznala a tí, ktorí tu už nie sú, ma s radosťou počkajú, lebo predsa sme jedno. Až sa mi tisnú pri spomienkach na nich slzy do očí! Tí, ktorí tu sú, s nádejou budú vedení do budúcna, že som tu aj ja pre nich. Taký krásny vie byť život. Aj o spriaznených dušiach.
Stretli ste už Vy tie svoje? Kiss xx
Celá debata | RSS tejto debaty