Vzťahy, hodnoty dnes a predtým

Po pol roku sa vrátili detváky z vyšších ročníkov do škôl. Mala som možnosť vyspovedať syna o prvých dojmoch a verte neverte, potvrdil sa mi vnútorný pocit spoločenskej egomanie v pravom zmysle slova.

Čo deti prezentujú a uplatňujú v praktickom živote, vidia totiž doma. Na bežnú otázku: „Tešíš sa, že ideme von?“ odpoveď znela: „Poser sa!“ Neviem, ako to pôsobí na Vás, mňa to pri najlepšom emočnom vnímaní zarazilo. Mám na mysli, čím viac sa naša spoločnosť vytešuje z výhod slobodomyseľného života, plného aktív ekonomických, sociálnych a im pridružených, si dovolím s plným svedomím povedať, že je to iba pomyselný život, ktorý s pravými, človeku vlastnými hodnotami, nemá nič spoločné. Práve naopak, nie je nič slobodné, ak nevieme recipročne reagovať na elementárne otázky človečej spolupatričnosti. Dokonca sme si osvojili, ako druhých ignorovať a urážať. Nevidím na tom nič pokrokové, je to priam úpadkové, morálne úpadkové.

Dievča sediace v triede bez povšimnutia okolia, zjavne deprimované, (možno je extrémne flegmatické, to vidím ako ospravedlnenie jej postoja k svojmu okoliu), ostáva sedieť v lavici. Deti na ňu nereagujú, doslova ani nikoho nezaujíma. Ak sa vzdiali na prestávke a sama odíde na toalety, kde sa ukrýva do konca prestávky, nikomu nechýba. Údajne si nič nevšimli ani učitelia, až na jednu, ktorá sa spýtala, či je na hodine prítomná a ako sa má? Pre mňa je táto situácia iba utvrdením dávno navnímaného pocitu, že ako ľudský druh sme sa pripodobnili prinajlepšom porovnaní tomu zvieraciemu. Iba preto, že zvieratá nevedia hovoriť. Ak sa jedná o emočné vyzretie, tak dokonca tomu neživému, kamennému.

Aj naďalej som však pokroková duša, ktorá verí, že tento svet potrebuje viac vnímavých, empatických a nádejných duší, ktoré cítia svoje poslanie pozdvihnúť ľudstvo a potajomky, ale tvrdou prácou primäť ľudstvo navrátiť sa k strateným hodnotám, ktoré nám zabezpečia prežitie na tejto matke Zemi.

Iba taká úvaha, u mňa aj úloha.